BOH verzus DIABOL

Alebo niečo o mužoch a o našom mužskom protipóle v nás.

Vďaka informáciám a obrovskej ponuke tém o ženskosti, som pochopila moju silnú ženskú stránku. Aspoň teda z časti. Pochopila som, aké bol potrebné začať tancovať a cítiť vlastné ženské telo. Moju silu a mágiu. Energiu a schopnosť zhmotňovať realitu cez môj hlas, dych a telo. Naučila som sa milovať v sebe bohyňu aj démona , tieň bohyne.....A bolo mi v tom naozaj, naozaj dobre.

" A čo muži? " dostala som veľa krát otázku.                                                                                   Tých neriešim, veď ak si spracujem moju ženskú stránku, ostatné sa dorieši samo.                Nedorieši.                                                                                                                                       Postupne mi to začalo dochádzať a ja som len pozorovala, ako odmietam túto tému v sebe spracovávať.                                                                                                                                     Odmietam samého Boha v mužskej podobe. Otvára sa mi nožík vo vrecku, keď si spomeniem, ako mi BOH bol často krát predstavovaný. No a po Bohu prišiel muž........

Naozaj mi je občas mužov ľúto. Naučili nás milovať len boha a diabla nenávidieť. Robiť sa že neexistuje. Vidieť len to dobré, milé., čisté, ne-hriešne.                                                                Proste BOHA.                                                                                                                              Žijeme v ilúzii, že tieň neexistuje.......A keď príde muž, teda pán boh....milujeme jeho božskú stránku. Tiene odmietame.......

U mužov je to podobne. Aj ony dostali obraz BOHA rovnako, ako my...len teda oni prídu po BOHU prví... Tiež milujú v nás tú sväticu, a keď si želajú diablicu...tak len tajne, skryte...a už vôbec nie legálne. Legálne majú predsa sväticu. Lebo to je pravda. Tiene..si netreba všímať..akože neexistujú.....

A tak   sa hráme na svätice, aby sme boli milované.                                                                         A tak sa hráte na svätcov, aby to malo nejakú duchovnú podstatu. Skrývame naše tiene a denno denne sa za ne bičujeme. Veľká hra na svätcov.                                                                   A to, čo skrývame, potláčame, krásne silnie, rastie..                                                                            Niekto to dokáže skrývať celý život...Odobrí si svoje skrývanie a funguje.

Ja sa obraciam k ďalšiemu obrazu z mužského sveta, teda BOH, ale aj prepracovanosť, absencia otcov. Boli tu , aj neboli... Sami riešili neriešiteľné .                                                              Ale aj iné mužské role, úchylákov, čo sa im podarilo ma v mladosti na ulici obchytkať a ja som zomierala hrôzou. Alebo zmanipulovaných mužov, ktorých lásku som si chcela zaslúžiť mojou úžasnosťou...

Zrkadlo mužského sveta toho, čím nie som.

A tak sa pokúšam vidieť pravdu, aká naozaj je. Prijímam všetky tie sračky za to obrovské divadlo, ktorému som verila. Púšťam si piesne, ktoré mi tohoto mužského pána boha pripomínajú a vnímam odpor, pretvárku, faloš, manipulovateľnosť, ktoré mi tieto piesne pripomínajú rovnako...ako pána boha.

Neutekám pred tým a viem, že duša mi v láske dá odpoveď. Že všetko má svoj zmysel. Viem, že niekde uprostred lásky je to úplne inak, ako mi to sprostredkoval vonkajší svet.......